Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

         UTRPENIE AKO TAJOMSTVO

            Istá žena roky strávila v službe chorým v mlčanlivej obetavosti. Rozdávala milosrdenstvo, nežnosť a veľkodušnosť. Vo chvíľach vlastného veľkého utrpenia sa však vyznala: „I keď som celé roky žila medzi chorými, až teraz viem, čo to znamená trpieť. Až keď som to okúsila. Až keď to sama zažívam...“
            Táto žena vyslovila jednu veľkú pravdu, že existuje priepasť medzi človekom, ktorý nesie kríž a tým, kto mu chce s dobrým úmyslom pomôcť. Že je nepomer medzi tým, čo sa deje vo vnútri trpiaceho človeka a tým, čo z tohto utrpenia chápu iní.
            Kto trpí, ocitá sa v priepasti osamelosti, úzkosti, útrap, fyzických i duševných múk, ktoré nik – ani človek dôverný, blízky, plný láskavej pozornosti nemôže úplne pochopiť.  Cudzia bolesť je vždy tajomstvom. Musíme sa k nej učiť pristupovať s rešpektom a s úctou. Kto druhému, i keď s úmyslom pomôcť uchytí kríž rukami neobratnými alebo hrubými, môže spôsobiť ešte bolestnejšie útrapy, a tak zväčšiť ťarchu kríža.
            Niet biednejšieho človeka ako je ten, kto si navykne na utrpenie druhých. Naša účasť na utrpení iného by mala byť taktná a ohľaduplná. Môže byť skôr tichom ako slovami. A ak nejaké slová majú byť vyslovené, je dobré, ak vyjadrujú aj našu priamu skúsenosť s bolesťou.

            Bože, sú ľudia, ktorí o bolesti „všetko“ vedia... Vravia a dokazujú, že to tak musí byť a že práve tak je to najlepšie ako to je. Ale ja ich neznášam, týchto „vysvetľovačov všetkého“, ktorí so všetkým súhlasia a všetko, čo robíš, vedia zdôvodniť. Priznávam sa, že ja ti nerozumiem, že neviem, prečo si stvoril toľko do neba volajúceho, šialeného a nezmyselného  utrpenia. Hlboko sa skláňam pred tvojou velebou, to áno. Viem, že ty sám, keď si chcel zostúpiť do tohto sveta, musel si sa ponoriť do vĺn nesmierneho utrpenia.  Ale teraz, teraz sa neodvažujem pozdvihnúť oči k tebe. Mám v nich priveľa žiaľu a plaču. Pre slzy sa nemôžem na teba pozrieť!“
                                                                                                                       Peter Lippert